Odmalička posadnutá koňmi. Nič výnimočné v mojej oblasti. 

Koňa - takmer 3 ročnú kobylu som dostala tak trochu proti svojej vôli. Mojej. Nie jej. Jej to bolo asi jedno. Dakota je jej meno, ktoré je príčinou mnohých mojich životných rozhodnutí i bezsenných nocí už 18 rokov. Kobyla, ktorá si nikdy do ničoho nenechala kecať, aj keď mnohí sa o to snažili. A niektorí nedopadli dobre. Ja som prežila. A nebola som ochotná pokračovať ďalej rovnakým spôsobom. Rozhodla som sa držať starého známeho Einsteinovho výroku, ktorý hovorí čosi o tom, ako sa nedajú riešiť problémy tým istým myslením, ktoré ich spôsobilo. V prípade Dakoty to bolo jasne platné. Neostávalo mi nič iné, "len" zmeniť to, čo do mňa 10 rokov vrývali tréneri rôzneho druhu. Netušila som, že to bude také pomalé, občas(to) bolestné a vlastne nikdy nekončiace. 

A tak som hľadala. Prešla si všetkým možným aj nemožným a teším sa na všetko, čo ma ešte na tejto fascinujúcej ceste čaká. Aby som len nekecala, pokúsim sa to nejako zosumarizovať, ale predpokladám, že sa mi to nie úplne podarí, tak len námatkovo (tomuto obdobiu o ktorom píšem podrobne samozrejme predchádzali roky NHS a tradičného i rôzneho iného - westernového spôsobu koexistencie s koňom a komunikácie s ním): 

Cca 10 rokov dozadu: žiačka Nevzorovej online školy kde som pričuchla k odmeňovaniu koní a síce mi to bolo proti srsti, lebo veď kôň ma má voziť na chrbte od samej svojej radosti a nie kvôli kusu žvanca, ale nahlodalo ma to a hľadala som ďalej. 

Niekedy v tom čase cesta do Chorvátska s cieľom zoznámiť sa s NHE bližšie pod taktovkou francúzskeho predstaviteľa Donalda neviemužakého. Po 12 hodinách vo vlaku som však trpko narazila na realitu. Pánko Newe mal pekné reči, ale skutek utek. Predstavil nám akurát krásny prípad buzerácie koní. Informovala som o tom NHE a Newe zrazu nebol ich predstaviteľom. Ups. Ale nebola som samozrejme jediná, kto im na jeho divadlo neskočil. Ale stále nás bolo málo z tých všetkých kurzistov, ktorí mu prešli rukami pod menovkou NHE. To ma opäť presvedčilo o tom, ako sa ľudia ľahko nechajú zmanipulovať peknými rečami a nevnímajú správanie koní. A preto som si dala záväzok vypínať zvukový príjem a sústrediť sa na koňa. Byť vždy v strehu. Porovnávať hovorené slovo s realitou. Pozorovať koňa ako hlavného kontrolóra kvality vysloveného slova. 

Objavovanie pozitívky ako takej a uvedomovanie si, že Nevzorov robil čosi podobné, len to zaodel do krajších rečí. Nie takých praktických ako to robí behaviorizmus. Dostala som do daru DVDéčka od Alexandry Kurland aj s knižkami a pustila som sa do objavovania. Výsledky katastrofálne. Kone ma naháňali po výbehu, že chcú viac. A keď viac nedostali, tak som skákala šípky z ohrady, lebo boli rozhodnuté to zo mňa vydupať. Ale stále som sa nevzdávala. Bolo mi jasné, že takto to nechcem. Stále platí moje nezmierenie sa s myšlienkou, že to nebudú robiť pre mňa, ale pre to žrádlo v mojom vrecku. 

Skúsila som niekoľko týždňový online seminár s Amandou Martin a neskôr som konečne objavila Hannah, ktorá ma zachránila. Po štyroch dlhých rokoch trápenia som videla svetlo na konci tunela. Zavolala som ju na Slovensko a začala sa tvoriť história pozitívky na Slovensku. Spoznala som pár ľudí, ktorým sa idea tiež páčila a začala ich spájať. A čo je lepšie na spájanie ľudí zo všetkých kútov Československa? No predsa FB. A tak vznikla skupina Pozitívna motivácia v učení koní - v tom čase som netušila ako sa prekladá reinforcement, resp. posilňovanie mi nedávalo zmysel, tak som si to preložila po svojom.  A svet sa točí ďalej. Bolo nás tam možno 15. Teraz je tam 2800 ľudí. Koľko sa ich reálne pozitívkou zaoberá je mi šumafuk. Dôležité je, že sa im to občas mihne okolo a že to povedomie rastie. 

Od stretnutia s Hannah sa diali veci. Hlavne u nás na našej samote. Rôzne semináre so Shawnou Karrasch z USA - tá tu bola trikrát, s profi trénerkami s Animal Training Center z Rakúska sme trénovali slepičky u nás v kuchyni aj s ďalšími skalnými nadšencami. Prvý chicken camp na Slovensku. Vytrénované slepičky zožrala líška. Špeciálne schopnosti im boli prd platné. Nech im je zem ľahká. 

Okrem toho seminár s Rachael Draaisma o konejšivých signáloch a Rachel Bedingfield o emóciách koní. A pomedzi to som ja cestovala kade tade, do UK na klikoňovskú konferu, do UK len tak na súkromný týždňový pobyt k Hannah, do Španielska na týždňový intenzívny tréning v rámci inštruktorského programu s ďalšími 11 budúcimi inštruktormi z celého sveta, na Kena Ramireza do Prahy, na seminár o welfare do Holandska, na seminár s Hannah o gymnastickej práci tiež do NL či seminár s etologickou stálicou Lucy Rees do UK. Ah, zabudla som, u nás bol aj seminár s Angelicou Hesselius o "akademickej pozitívke". A samozrejme nemôžem zabudnúť na hlavného hrdinu českej pozitívky, Františka Šustu. Tak na jeho seminároch som bola párkrát a pôjdem s radosťou zas. Rovnako ako na Gabby Harris. 

Zúfalá potreba informovať ľudí o tom, ako správne začať s pozitívkou a zároveň uvedomovanie si toho, čo všetko ešte neviem, sa pretavilo do pretlmočeného online kurzu od Connection Trainingu. Kurz sa zmenil, ja zas tlmočím a verím, že sa postupne zbavím svojho pocitu, že nič neviem a prispejem aj svojou troškou do mlyna a vlastnou "tvorbou". 

Nielen semináre naživo, ale aj tie online si užívam naplno. Napr. so švédskou etologičkou Karolinou Westlund o emóciach zvierat ale aj pokročilom tréningu, či rôzne webináre a záznamy z prednášok rozličných svetových trénerov ako Chirag Patel či Susan Friedman, Lauren Fraser, Robin Foster.  

Okrem pozitívkársky orientovaných akcií som sa nadšene zúčastnila aj pár akademických, v ČR i na SK, čosi dokonca v úlohe tlmočníka. 

A ako správne posadnutý koniar hľadajúci odpovede na svoje otázky som počas svojho konského fungovania intenzívne riešila otázky úpravy kopýt čo vyvrcholilo pár ročným strúhaním nielen svojich koní, ale aj cca 100 cudzích.  S kopytami ide ruka v ruke výživa. V tej som bola naplno zahryznutá cca 5 rokov spôsobom samoštúdia a online kurzov od svetových výživárov.

Na svojej ceste som si samozrejme naplno zažila aj NHS keď sa práve na SK v plnej kráse objavil. Čitala som Parelliho v originálnom vydaní a chodila po kurzoch. Okrem NHS som sa nevyhla ani iným prístupom ako napr. Caroline Resnick a jej Waterhole Rituals - 12 týždňový intenzívny online kurz. Inšpiratívne. Ale keď raz človek nahliadne do procesov učenia a začne vnímať pocity koní, tak do očí bijú veci, ktoré sa nedajú obkecať. Aj keď veľakrát si hovorím, že by mi bolo sveta žiť, keby sa dali... 

Ako je to so mnou dnes? 

Pocit, že nič neviem ostáva. Skúsenosti pribudli. Objavujem nové fascinujúce témy v rámci pozitívky i mimo nej a teším sa. Vzdelávam sa. To nemá konca. Užívam si svoje kone a síce môj čas na plnohodnotnú prácu s nimi je obmedzený, teším sa z každého malého pokroku. Organizujem semináre s cudzími lektormi aj vlastnými koňmi. A teším sa z každej novej myšlienky, ktorá ma posúva na ceste porozumenia tomuto fascinujúcemu druhu, ktorý nás má sakra čo naučiť o nás samých. 

Ponúkam svoje vedomosti formou kurzou u nás doma, ale ak máte chuť zorganizovať niečo vo vašich končinách - slovenských či českých - napíšte, dohodneme detaily.